Romana Klimeková

Množstvo z nás síce vyštudovalo nejaký odbor, ale v konečnom dôsledku sa uplatnilo v úplne odlišnom. Môj pocit je, že najmä právnici majú tendenciu prebiehať do iných sfér. Predsa len, advokácia je veľmi svojské povolanie, ktoré si vyžaduje nielen nadšenie, ale aj náročné štúdium. O to viac môže prísť niekomu ľúto, ak sa človek napriek vynaloženej energii začne venovať niečomu úplne inému. Vzorovým prípadom je aj Romana Klimeková. Právnička, ktorú si väčšina ľudí spojí s jej asi najkrajším projektom Pes v núdzi, občianskym združením, ktoré založila spolu s Dominikou Homolovou v roku 2008. Odvtedy sa snaží dať týraným a opusteným psom šancu na lepší život. U nej doma sme však zvolili ľahšiu tému na rozhovor. Venovali sme sa jej ďalšej vášni a v súčasnosti aj povolaniu – interiérovému dizajnu. Ona sama sa však nechce pasovať do pozície dizajnérky, skromne si preto hovorí interiérová stylistka. Sú to však malé detaily, ktoré naše príbytky robia domovom, a tých je u Romany neúrekom. Stačí sa iba inšpirovať.

Ako si začala s bytovým dizajnom?

Bol to prirodzený vývoj. Počas vysokej školy, kde som študovala právo, som sa venovala všetkému inému, len nie právu. Bola som módna stylistka, písala som do časopisov. Vždy som mala blízko k móde. Už od malička ma ale bavilo zveľaďovanie interiérov, aj keď moji rodičia tomu príliš nevenovali pozornosť, nakoniec sa to stalo mojím povolaním. Prvé semienko vzklíčilo vtedy, keď sme si s bývalým priateľom kúpili prvú vlastnú nehnuteľnosť. Na tomto dome som pracovala spolu s architektmi „od podlahy“. Nakoniec z toho vznikol jeden krásny koncepčný celok a ľuďom sa to veľmi páčilo. Všetci sa ma pýtali, prečo nejdem robiť práve toto. Hovorila som im, že však to nemám vyštudované, tak to nemôžem robiť. Celý spomínaný dom bol predsa iba ukážkou môjho vkusu a toho, čo sa mi páči. Prešlo niekoľko rokov, doštudovala som školu a začala som sa venovať právnickej praxi. Tri roky som strávila v advokácii, spravila som si doktorát, ale to obdobie ma mučilo. Byť právničkou ma síce bavilo, ale ubíjala ma nulová vymožiteľnosť práva na Slovensku. Potrebujem chodiť do práce s radosťou a nie s odporom. Naskytla sa mi príležitosť spraviť jeden byt v Prahe, tú ponuku som prijala a definitívne som odišla z advokácie. 

Ako sa rodičia zmierili s tým, že ich dcéra nebude právnička?

S mamou to bolo lepšie, je nielen benevolentnejšia – ku mne aj k sestre – ale hlavne učiteľka, takže chápe, aké je ťažké správne si vybrať povolanie. Pri výbere školy som bola ovplyvnená tým, že otec je advokát, takže bolo prirodzené, že raz budem právnička. Nehovorím, že ma to nebavilo, ale asi som pre to nebola dostatočne zapálená, aby som sa tomu naďalej venovala, keďže nerada robím veci polovičato. Vedela som, že v práve budem len jedna v dave, a na to, aby som bola špička, by som tomu musela venovať úplne inú energiu. V prvom rade tam však nebola chuť. Otec to bral do skončenia vysokej školy tak, že sa hrám. Po skončení práva som nastúpila do advokácie, takže tam bola spokojnosť, ale keď som mu oznámila, že sa idem venovať niečomu úplne inému, bol trochu šokovaný. Nakoniec ale túto informáciu vstrebal a uvedomil si, že ma to nielen baví, ale viem sa tým aj uživiť.

Aká estetika je ti blízka?

Inklinujem k severskému dizajnu. Najradšej mám paletu farieb, ako je biela, šedá, čierna a do toho drevo. Nemám nič proti hypermoderným interiérom, ale aj tie sa dajú spraviť s citom. 

Čo je pre teba základom kvalitného bývania?

Každému bytu, domu je treba dať pevný základ – to sú kvalitné podlahy, dlažba atď. Zvyšok sa dá vždy dekorovať pomocou závesov, vankúšov a rôznych doplnkov. Je to podobné ako s oblečením – pokiaľ máš kvalitnú nadčasovú kabelku alebo topánky, dokážeš na nich vždy postaviť dobrý outfit. Môj vlastný bytík som dokončila až po troch rokoch. Prvý rok som strávila iba na matraci, lebo som chcela mať všetko spravené poriadne. 

Aké sú podľa teba najväčšie neduhy, ktorými trpia naše domácnosti?

Prílišná farebnosť, kombinatorika materiálov a štýlov. Majitelia prenášajú do bytov až príliš osobného štýlu, a to vie byť niekedy na škodu. Na druhej strane sú málo otvorení nápadom a impulzom zvonka. Ľudia na Slovensku chcú strašne veľa a nemajú koncept ani predstavu o tom, ako by mal výsledok vyzerať. Prekáža mi aj to, keď ľudia nekombinujú interiér s exteriérom, to znamená: keď si kúpiš byt v Starom Meste, je bohapusté v historickom byte vytvoriť ultramoderný interiér a, naopak, v modernej novostavbe vytvoriť vidiecky dom alebo nebodaj horskú chatu, to nejde. Viem, že nie každý má na dokonalé zladenie prostriedky, ale vždy sa to dá nejako vhodne vymyslieť.

Keď už hovoríš o prostriedkoch, myslíš, že to, ako bývame, je závislé od financií, ktorými disponujeme?

Nie, to je úplná blbosť. Dnes máš toľko možností a človek si vie aj sám vytvoriť natoľko originálne veci, že vyhovárať sa na peniaze je naozaj hlúposť. Veľmi populárne sú dnes napríklad palety, z ktorých si môžeš vyrobiť rôzne kusy nábytku. Repasovanie starého nábytku, to je takisto jeden z trendov. Takže ešte raz – nie, nie je to o peniazoch, je to o nápade a o tom, že ho zrealizuješ. Nie je umenie zariadiť byt, keď máš k dispozícii kopec prostriedkov. Takých bytov som videla neúrekom a aj napriek tomu, že boli zariadené naozaj štýlovo, chýbala im duša – ako keď prídeš do showroomu. 

Ak by si mala poradiť ľuďom, ktorí rozmýšľajú nad tým, ako zveľadiť svoj interiér, čím by mali začať?

Každý byt by som najskôr vymaľovala nabielo a spravila si kvalitné podlahy. Lebo ako som už hovorila – kuchynská linka sa dá repasovať, sedačka sa dá prečalúniť, ale steny a podlaha sú základ, na ktorý len nabaľuješ a dotváraš ho. Keď chce niekto ale rýchlo a efektívne zmeniť ráz interiéru, dá sa to napríklad pomocou zarámovaných fotografií. Úplne stačí, keď jednu stenu vymaľuješ inou farbou a zavesíš na ňu niekoľko obrázkov. Miestnosť hneď dostane iný šat. Ďalšou možnosťou je zmeniť napríklad závesy alebo svietidlá. Aj taký detail, ako je nové tienidlo, vie oživiť miestnosť. Na čo som ale vyslovene vysadená, sú živé kvety. Tie urobia v interiéri naozaj zázraky.

V našich domácnostiach často prevláda hlavne cenovo dostupný nábytok, napríklad z IKEA. Ako sa k nemu staviaš?

IKEA mám náhodou celkom rada – hlavne ich koncept PS, ktorý tvoria a navrhujú mladí dizajnéri. Vďaka tomu má človek možnosť dostať sa k super veciam za prijateľné peniaze, lebo keď raz ten návrhár bude patriť medzi špičku, už budú jeho veci pre väčšinu z nás nedosiahnuteľné. Tieto veci kupujem a nemám s tým problém. Čo ale, naopak, rada nemám, je, keď si niekto zariadi celý byt iba IKEA nábytkom, v lepšom prípade ako z ich katalógu, a nedá do toho nič svoje. 

Čo ťa mrzí na našom prístupe k bývaniu?

Mňa mrzí, že ľudia do bývania nie sú ochotní investovať. Radšej si kúpia auto, ktoré každým kilometrom stráca nominálnu hodnotu, ale je to nejaký „status“, ktorý je vidieť, a to je ľuďom u nás prednejšie. Podľa môjho názoru je ale bývanie oveľa dôležitejšie ako nejaké auto a množstvo iných veci, do ktorých investujeme. Lebo byt alebo dom je to, kde žiješ a tráviš väčšinu svojho voľného času. To, kde a ako žijeme, nás výrazne ovplyvňuje a ani si to nemusíme uvedomovať. Ráno sa tam zobúdzame, poobede sa vraciame z práce, niekto tam dokonca trávi väčšinu dňa. Podaktorí ľudia by naozaj neverili, ako vie interiér rozhodiť psychické rozpoloženie. Možno si väčšina z vás povie, že to nepotrebuje, ale ja som v tomto bola vždy nekompromisná.

HEMMET Romana Klimeková from patrikgubis on Vimeo

Foto Lucia / Text Zuzana / Korektúra Soňa / Video Patrik